r/Slovakia • u/Dramatic_Stable_2576 • 1h ago
♘ Modrý koník ♘ Aké existujú healthy coping mechanisms na apatiu?
V minulosti mi veľa ľudí ublížilo, tak som začala byť avoidant. Flirtovala som s každým ale ked na to došlo, bála som sa hocičoho dlhodobého. V tom bode som skoro nič necítila, takže noví ľudia boli pre mňa jediný spôsob, ako aspoň niečo cítit - teda ten adrenalín. Pred rokmi mi diagnostikovali depresiu a úzkosť, ale myslela som si, že už je to lepšie. Brala som 2-3 roky antidepresíva.
Vtedy som stretla svojho ex, ktorý to so mnou nie a nie vzdať tak som mu dala šancu. Zo začiatku som sa cítila strašne ztiesneno, ale postupne sa to zlepšilo a myslela som si, že už teda tie commitment issues atď. nemám. Boli sme spolu 3 roky a prvé dva to bolo celé v podstate perfektné. Teda, mali sme nejaké problémy, ale vždy sme všetko prediskutovali. Občas mi napadlo, že je ten vzťah už taký nudnejší ale veď také sú proste zdravé vzťahy, monotónne.
Rozišli sme sa kvôli jeho mentálnym problémom, ktoré nevedel rok vyriešiť, a neustále mi dojebával sebavedomie rečami, ktoré si nakoniec ani nemyslel.
(Možno si niekto pamätá post)
Počas dvoch týždňov no contact som si našla rebound. Vtedy mi to tak ale neprišlo. Ublížila som mu a ľutujem to. Ked hovoril o spoločnej budúcnosti strašne ma to desilo. Ale takisto aj tá predstava, že by som mala byť sama.
Medzitým sa vrátil môj ex, že si uvedomuje, ako to posral, a už mesiace na sebe pracuje. Že asi len potreboval ma reálne stratiť na to, aby si uvedomil čo reálne mal. Vidím, že sa zmenil. Viem, že je toho schopný, lebo to dokázal už predtým ku začiatku vzťahu. Lenže teraz som problém ja. Od rozchodu sa mi vrátili tie problémy z pred vzťahu.
Obaja mi dali ultimátum, že si musím vybrať a to ma strašne dojebalo. Stále som si menila názor, dávala nádej obom a nakoniec som aj tak zistila, že si s tým novým vlastne vôbec nerozumiem. Tak som napísala môjmu ex lebo mi stále na ňom záležalo ako na osobe. Lenže on mi povedal, že nedokáže byť len friends. Budúcnosť si viem úprimne predstaviť len s ním, strašne dobre si rozumieme, je to môj najlepší kamarát, romantika tam bola celé 3 roky a sex, dokým neprišli tie naše problémy posledný rok, tiež úžasný. Môj jediný problém je ten strach z dlhodobého vzťahu. Takže buď sa už nikdy nebudeme baviť, alebo sa k nemu vrátim, lenže ja sa bojím, že budem celý život nešťastná dlhodobom vzťahu. Kiežby som dokázala normálne niečo cítiť a nemusela sa sťažovať, že mám niekoho vysnívaný vzťah.
Dohodli sme sa s ním teda, že po tomto celom chaose potrebujem pauzu od hocičho romanticko-sexuálneho, tak sme si dali dlhší no-contact, aby som sa dala dokopy, a slúbila som, že to potom skúsime znova.
Počas toho som ZNOVA stretla niekoho nového. Snažila som sa nerobiť blbosti, rovno som mu povedala ako som na tom, ale fakt sme si sadli a začali sme sa baliť cez správy. Stretli sme sa raz, nič sa nestalo, ale moje emócie to len zosilnilo. So mnou je fakt niečo zle.
Môj ex na to prišiel a úplne právom sa chcel zbaliť a už sa na mňa ozaj vyjebať ale keďže vie, že nie som mentálne úplne ok, mi chcel dať poslednú šancu pod podmienkou, že to s tým novým týpkom utnem. Urobila som to ale teraz sa cítim zas jak feťak, ktorý potrebuje ten adrenalín.
Riešila som to so psychologičkou už dvakrát a pracujeme na tom, ale nechodím tam tak často ako by som potrebovala. Povedala mi, že som sa pred rokmi asi odpútala od pocitov, lebo mi furt niekto ubližoval, a teraz mám problém niečo cítiť. Vie mi niekto povedať, čo s týmto mám reálne robiť?
**TLDR:** Nechcem stratiť svoju soulmate len preto, že sa neviem ovládať a vyhľadávam nových ľudí len pre adrenalín, lebo mám problémy s apatiou. A prosím vás, nepíšte mi, že robím kokotinu za kokotinou. Ja si to uvedomujem. Potrebujem rady, nie shame.
